Kanada - ísť či neísť

Autor: Jana Michalová | 24.5.2016 o 10:18 | Karma článku: 11,82 | Prečítané:  4035x

Osud zariadil, že sme úspešne prešli procesom vybavovania Permanent resident víz do Kanady a náš život začína naberať iný smer. Rozhodovanie nebolo vôbec jednoduché a trvalo dva roky, kým môj manžel povedal definitívne IDEME!  

Ako to začalo
Prvá myšlienka o odchode do Kanady sa zrodila u mňa, v mojej túžbe vycestovať do zahraničia a skúsiť žiť život inde. Nebola to hneď Kanada, rozmýšľali sme najprv nad Európou. Do úvahy pripadalo Anglicko, no čoraz viac našincov sa odtiaľ vracalo späť domov s tým, že to už nie je “co bejvavalo”.  Na Kanadu sme počuli len samé chvály. Ako sa tam žije sme vedeli hlavne od našich kamarátov Lenky a Maťa, ktorí tam vycestovali rok po skončení vysokej školy a žijú tam doteraz.

Kto neskúsi, nemá..

Žiadost o Permanent Resident Visa (PR víza) sme podali koncom roka 2009. Boli sme čerství mladomanželia, bez detí, bez práce, ktorá by nás napĺňala, ale zato s túžbou po dobrodružstve a snami o americkom happyende. Asi tri mesiace po odoslaní obálky so všetkými formulármi stiahnutými z http://www.cic.gc.ca/english/immigrate/apply.asp sme obdržali akceptačný list. V ňom sme sa dočítali, že proces dosiahnutia PR víz trvá od 36 do 48 mesiacov.  To  už som vedela, že čakáme bábätko, tak som bola spokojná, že si aspoň užijem materskú dovolenku s rodinou na SVK a potom sa uvidí. Potom sa však nedialo nič. Zato Radkove podnikanie sa pohlo z miesta a z roka na rok sme sa mali lepšie, až sme sa prestali myšlienkou odísť úplne zaoberať.  

Nečakaná správa

Po vyše troch rokoch sme nečakane dostali email z kanadskej ambasády, že máme tri mesiace na odovzdanie ďalších požadovaných dokumentov :o.  Museli sme doplniť žiadosti pre deti, Radovanov podnikateľský zámer, profil jeho firmy, zdokladovať príjmy, majetok, hypotéky…a pri tom všetkom sme si uvedomovali, že prípadné udelenie víz by nám mohlo riadne skomplikovať náš vtedy už zabehnutý a spokojný život na Slovensku. Takto sme si dopisovali s kanadskou ambasádou ešte pár mesiacov, bolo toho naozaj dost…:) Až sme presne 14.11.2013 obdržali email s oznámením, že máme 60 dní na absolvovanie lekárskej prehliadky. Každý, kto o PR víza žiadal, vie, že týmto oznámením ste už jednou nohou tam. Čo je skutočne ojedinelé je to, že sme jedni z mála, čo nemuseli absolvovať pred zdravotnou prehliadkou interview priamo na kanadskej ambasáde vo Viedni.  Zdravotnú prehliadku sme teda úspešne absolvovali a 6.3.2014 sme zrazu v rukách držali Confirmation of Permanent Resident.

Nevedeli sme či sa smiať alebo plakať. Oproti roku 2009 kedy dvaja mladí ľudia chceli skúsiť dobrodružstvo a chuť neznámeho, tu držali PR víza v rukách rodičia dvoch malých detí, ktorých prioritou je mať v živote stabilitu a pocit bezpečia. Radovan mal v tom čase firmu rozbehnutú správnym smerom a práve sme si začínali užívať plody jeho práce.

Ide sa na výlet!

Jednou z podmienok pri udelení PR víz je, že do jedného roka musíte do Kanady vycestovať. Nemusíte tam ostať, ale jednoducho pečiatka v pase musí byť :). Tak sme sa všetci vybrali na “povinnú” dovolenku do Kanady.
Po dovolenke tam sme mali konečne reálnejšiu predstavu o  prostredí, o živote v Calgary, uvedomovali sme si PRE a PROTI a rozhodovanie bolo čoraz ťažšie. Jeden týžden áno, druhý zasa nie.

Osud mieša karty, my hráme..

Rozhodnutie odísť zo Slovenska bolo jednoznačne jedným z najťažších, ktoré sme s Radovanom museli urobiť. A čo nás nakoniec presvedčilo odísť? Okrem slovenskej politickej scény, ktorá je pre nás už roky neprijateľná a súčasnej neistej budúcnosti  Európy?
Radovan je  človek, ktorý sa nebojí výziev a  konečné rozhodnutie urobil práve on.  Ja sama by som už nemala toľko guráže. No aj napriek všetkým obavám, som presvedčená, že nič v živote sa nedeje náhodou, všetko v živote má svoj zmysel, ktorý nemusíme hneď chápať.. Kto verí a všíma si znamenia, tak áno, aj tie sme niekoľkokrát zaznamenali. Často sa nám stalo, že sme nemuseli ani nič povedať, iba sme sa na seba usmiali a prikývli… A niečo vo mne mi hovorí, že na tú cestu ísť musíme, niekam nás má posunúť, niečo tam musíme zažiť. Každá skúsenosť nás predsa posúva vpred. Buď padneme na hubu alebo … sny predsa treba mať stále :) A ako sa hovorí  “radšej ľutovať čo sme urobili, ako čo neurobili…” Tak nám držte palce ;)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?